V milom hornooravskom meste Námestovo sa konal tradičný júlový hudobný festival Verím Pane. Príjemná pohoda v spoločnosti ľudí, ktorých mám rád, dobrá muzika, príjemná únava ... zažíval som presne to, o čom hovorí doživotné motto festivalu: „Doma je doma!“.

Mal som večernú svätú omšu. Kostol bol natrieskaný. Všetko prebiehalo v nádhernej duchovnej atmosfére. Na záver svätej omše som v rámci festivalových oznamov poznamenal: “Zažili ste už kňaza, ktorý zaspal na svojej vlastnej kázni?“ Pozeral som sa na ľudí, ľudia na mňa a po chvíli napätého ticha som dodal: „Ak ste niečo také ešte nezažili, tak dnes sa vám to podarilo!“

Keby som sa nebol prezradil, dodnes by nikto nič nevedel. Navonok to vyzeralo, že som sa počas kázne na chvíľu zamyslel a potom som zmenil tému.

Aká bola skutočnosť? Bol som naozaj poriadne unavený a počas kázne prišiel na mňa mikrospánok. Vzápätí som sa prebral a v zlomkoch sekundy som vyhodnocoval situáciu: stojím ... opretý o ambon ... asi kážem ... o čom kážem? ... odpoveď na poslednú otázku som už nenašiel. Po niekoľkých nesúvislých vetách a zorientovaní sa v Evanjeliu dňa som kázeň dokončil.

Prečo som sa vtedy prezradil a prečo o tom píšem? Ani poriadne neviem ... je to len taký pocit ... hmm ... a vlastne prečo nie? ☺

---

Foto v perexe: Štefan "speaker" Fajta