Modlitby, kázanie, prorokovanie, či dokonca keby som robil zázraky, to všetko je mi nanič, pokiaľ môj život nie je realizáciou Božích prikázaní. Tie, ako vieme od Ježiša, sa spĺňajú v jednom: "Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci." (Mt 22, 37-40; podobne i Mk 12, 29-31; Lk 10, 27-28)
Prečo potom my katolíci žijeme často tak, akoby sme o tom nevedeli? Hmm, neviem. Ale aspoň jeden podľa mňa možný dôvod spomeniem.
Skúsme si teraz predstaviť takú typickú nedeľnú situáciu. Zbožný katolík vôjde do kostola: napravo od neho sedí bývalý eštebák, pod chórusom stojí tá, čo už v obci spala s každým, naľavo suseda, ktorá sa súdi s vlastným synom o dom ... čo si tak môže pomyslieť, keď ich tam vidí? Možno len: "Eštebák som nebol, žene som verný a s nikým sa nesúdim. Veď som ja super katolík! A ten jeden zdravotný, čo si občas dám, mi predsa nikto nemôže vyčítať!"
Pozn. že po takom "jednom" zdravotnom žena v panike berie deti a beží sa s nimi schovať k susedom, to za žiadny problém nepovažuje ...
Ak chcem zistiť, ako na tom ako veriaci katolík naozaj som, nemal by som sa porovnávať s ľuďmi, ale s Ježišom. A - nemal by som ignorovať niektoré jeho slová len preto, že mi "nepasujú do krámu".