Telefonujem nerád

Autor: Juraj Drobný | 29.6.2012 o 12:03 | Karma článku: 8,37 | Prečítané:  1733x

Aj mobil mám nastavený na najtichšie možné "zvonenie". Keď som však komusi vysvetľoval, že v mojom prípade je to tak odjakživa, vzápätí som sa musel opraviť. Časový údaj "odjakživa" by totiž v mojom prípade znamenal len pár rokov. V dobách nie veľmi vzdialených som telefonoval rád. Tak som sa zamyslel; ako je vôbec možné, že ja, ktorý som bol schopný pretelefonovať desiatky minút, odmietam zdvihnúť blikajúci mobil?

Z čias, keď som telefonoval rádZ čias, keď som telefonoval rád

Keď sa s niekým rozprávam, potrebujem vidieť jeho oči, gestá, mimiku. Potrebujem ho mať pri sebe. Lebo veď ja sa s ľuďmi rozprávam rád, keď ich vidím. Žeby moja nechuť k telefonovaniu mala korene tu? V minulosti mi ale reálna neprítomnosť so mnou telefonujúceho v telefonovaní neprekážala.

Kľúčovým faktorom v kazue Ďuro nerád telefonuje by mohla byť aj istá súhra okolností; zvyšujúce sa pracovné zaťaženie a vstup esmesiek do môjho života a tiež fakt, že už nie som najmladší. Vysvetlím.

Sedím si vo svojej kancelárii a pracujem. Nahadzujem aktuality na náš web. Cez google rozhovor (textový) mi príde požiadavka od kolegyne zo spravodajstva: "Nahodila som texty do košieľky, pozri si ich." Odložím rozrobené aktuality a začínam redigovať spravodajské príspevky. Nestihnem prejsť ani tretinu, keď ma zavolá riaditeľ: "Volali mi z Banskej Bystrice. Ide o tú kňazskú vysviacku. Vysielame ju? Vybehni ku mne na chvíľu." Cestou od riaditeľa stretnem kolegu: "Luxáreň máš na SUPe." Po návrate do kancelárie si teda spustím reláciu Luxáreň, robím si poznámky o miestach, ktoré treba opraviť, a do toho mi zazvoní telefón. Zdvihnem, vypočujem si otázku z druhej strany, čo najstručnejšie odpoviem, ibaže človek na druhej strane neskladá a pretečená operačná pamäť v mojej hlave začína strácať pakety s informáciami. Po desiatich minútach vyčerpávajúceho rozhovoru skladám telefón. Na displeji notebooku mi bliká požiadavka od kolegyne zo spravodajstva: "Prišla moderátorka správ, má na nás len hodinu, okamžite potrebujem aspoň zahláska!"

Tak takto, či podobne vyzerá scenár krátkeho výseku mojej pracovnej doby. Tento tu je však v istom bode čistou fikciou. Prečo? Lebo mne mobil nezazvoní. Mám ho nastavený na najtichšie možné "zvonenie". Zvyšok je však každodennou skutočnosťou.

"A keď od teba niečo potrebujem?" pýtajú sa ma ľudia. "Keď mi zavoláš a ja zdvihnem, aj tak ti to nepomôže," odpovedám. "Hneď, ako zložím, zabudnem. Pošli mi radšej mail, alebo esemesku."


V hlave mi však vŕta nespokojná otázka: "Čo ak je ten skutočný dôvod niekde úplne inde?"

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?