Na priamu otázku o viere odpoviem priamo, s tým problém nemám. Ale začať len tak, sám od seba? Hm.
A tak sa občas zastavím a kladiem si indiskrétne otázky, ako napríklad: "Ďuro, si katolícky kňaz. Ako je to s tvojou vierou, keď necítiš potrebu rozprávať o nej vždy a všade?" Občas si odpoviem, občas nie. Občas ma moja odpoveď upokojí, občas nie. A potom narazím na text v breviári:
"Neskoro som ťa začal milovať. Krása taká dávna a taká nová, neskoro som ťa začal milovať! Ty si bol vnútri a ja vonku a tam som ťa hľadal. Ošklivo som sa vrhal na krásne veci, ktoré si stvoril. Bol si so mnou a ja som nebol s tebou. Držalo ma ďaleko od teba to, čoho by nebolo, keby to nebolo v tebe. Volal si a kričal a preboril si moju hluchotu. Žiaril si, skvel si sa a zahnal si moju slepotu. Šíril si vôňu, ja som si jej vdýchol a dychtím po tebe. Okúsil som a teraz som lačný a smädný. Dotkol si sa ma a zahorel som túžbou po tvojom pokoji." (Augustín Aurélius, Vyznania)
A na mojej odpovedi odrazu vôbec nezáleží.
