Náš pán farár Jozef Čakánek

Autor: Juraj Drobný | 12.2.2014 o 20:31 | Karma článku: 12,88 | Prečítané:  1635x

Bol salezián, ale o tom sa vtedy verejne nehovorilo. Narodil sa 12. mája 1914 v Kotešovej. Do Dubnice nad Váhom prišiel v roku 1969. To už mal za sebou kadečo; pobyt v base, prácu robotníka a kaplánčenie v Oščadnici. Naša rodina sa do Novej Dubnice prisťahovala v zime roku 1970. Pán farár Čakánek sa tak pre mňa na dlhé roky stal jediným farárom, ktorého som poznal zblízka.

Kostol a stará dubnická faraKostol a stará dubnická fara

Pôsobil prísnym dojmom. V nás, malých miništrantoch, vzbudzoval rešpekt. Keď sme trošku povyrástli, akoby tá jeho prísnosť ustúpila do úzadia. A možno sa nám to iba zdalo.

Stará dubnická fara mala svoje čaro. Keď do nej človek vošiel hlavným vchodom, krátkou chodbičkou sa dostal von, na druhú stranu. Ale nebolo treba chodiť cez faru, dala sa obísť dookola. Nuž a z druhej strany fary, či už ju človek obišiel dookola, alebo prešiel jej stredom, to je fuk, boli jedny dvere a tie viedli do herne. A tá herňa bola zároveň skúšobňou s nástrojmi a zosilovačmi. Skúšali tam muzikanti. Občas hrávali i na svätých omšiach, to bolo niečo! Aj pre tú herňu mala pre nás, krpcov, stará dubnická fara svoje čaro. Kľúč býval tuším pod prahom.

Inou kapitolou boli dubnické miništrantky. Mali iné šaty ako my, dubnickí miništranti. My sme mali kamže, to akože čierne sukne a krágle, teda čosi ako čierne peleríny a na to sme si obliekali biele superky. Pozn. otázka pre starých dubnických miništrantov - či? Dievčatá mali dlhé šaty. Nikdy sme neminištrovali spolu. Ony mali vyhradenú jednu svätú omšu v týždni a my sme sa na ne chodievali pozerať.

Pamätám si z tých čias Silvestre na fare. A miništrantské stretká. A polnočnú, pri ktorej kostol burácal spevom vianočných piesní. Za tým všetkým stál on, pán farár a neskôr pán dekan Jozef Čakánek. Dubnická fara bola otvorená pre všetkých. Keď ste zazvonili a on vám otvoril dvere, zvykol zavolať smerom ku kuchyni: "Mariška, ponúknite im voľačo."

Spomínam si, ako sme raz po svätej omši stáli pred kostolom a pán dekan šiel okolo. Keď zbadal Martu K., neodpustil si a odcitoval úryvok z evanjelia, ktoré sa v ten deň čítalo: "Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci a potrebé je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme." (Lk 10, 41-42) Ide o známy príbeh o dvoch sestrách, u ktorých sa Ježiš zastavil. Marta hostí obsluhovala a Mária počúvala pri Ježišových nohách. Ako na toto podpichnutie zareagaovala naša Marta K.? "Pán dekan, keby mi Mária pomohla, mohli sme počúvať obe."

Keď sa ma ako gymnazistu spýtal náš vtedajší kaplán Anton Kováčik: "Juro, nechcel by si sa stať kňazom?" a ja som odpovedal kladne, zobral ma za našim pánom dekanom a on zase za don Kaiserom. To už je ale iný príbeh a na blogu som o ňom písal tu a tu.

Svoju farnosť mal dobre zmapovanú a nikdy nezabúdal na tých, ktorí potrebovali pomoc. Kufor svojho žiguli kombi naložil čo ja viem čučoriedkami (medom, jablkami), ktoré nazbieral (dostal) a rozviezol ich napríklad viacdetným rodinám.

Nie som salezián, ale vďaka prítomnosti don Čakánka v mojom živote sa považujem za saleziánskeho odchovanca. Až kým som neprišiel do bratislavského seminára, bol som presvedčený, že všetci farári sú ako on; že ich fary sú otvorené pre všetkých, že sa venujú mladým, že...


Raz sme sa ho spýtali: "Pán dekan, prečo ste teraz taký smutný?" Jeho odpoveď vo mne rezonuje dodnes. "Keď sa postavím pred Pána Ježiša a on sa ma spýta: "Čo si urobil pre dubnickú farnosť?", čo mu odpoviem..." Zomrel 31. augusta 1985, zodretý v práci pre svojich farníkov. Dňa 12. mája 2014 si pripomenieme je nedožité sté narodeniny.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?