Strieborné kňazstvo

Autor: Juraj Drobný | 16.6.2014 o 15:49 | (upravené 21.6.2014 o 9:16) Karma článku: 9,13 | Prečítané:  2261x

Bolo to 17. júna 1989 v Nitre u "piaristov", teda v kostole svätého Ladislava. Kľačal som pred biskupom a z jeho úst som medzi inými počul i slová: "Boh, ktorý v tebe začal dobré dielo, nech ho aj sám dokončí."

V stredu som odišiel z roboty hneď po obede. Obligátna cesta 5kou z Kapucínskej na Hybešovu, odtiaľ pešo na faru a odtiaľ... Kilometer za kilometrom ubiehali. V spomienkach som sa vracal do čias, keď prezidentom nebol Andrej Kiska, ale Gustáv Husák a ja som prežíval študentské časy v bratislavskom seminári, vtedy jedinom na Slovensku. Ozaj, kto príde? V oných pamätných dňoch, 17. a 18. júla 1989, nás bolo pre službu slovenských diecéz vysvätených päťdesiat dva. V priebehu času štyria opustili kňazskú službu, Miloš Číž zomrel. Nakoniec sa nás v strede minulého týždňa na pôde Kňazského seminára sv. Františka Xaverského v Badíne zišlo dvadsať štyri. Dvadsať štyri spolužiakov, ktorí si prišli aj zaspomínať, ale predovšetkým spoločne poďakovať Bohu za dar kňazstva. Pozn. spravodajský príspevok zo stretnutia si môžete pozrieť tu.

Po večeri sme sa presunuli do auly a spoločne sme sledovali archívne video. Pozn. dvadsať päť rokov nikto ani len netušil, že existuje. Teda okrem mňa. Keď sme boli štvrtáci, kúpil si vtedajší rektor seminára Karol Bartal VHS videokameru Panasonic M5 a tá sa mi dostala do rúk. Začal som si točiť život v seminári, pre seba, ako spomienku. No a pred nedávnom mi tú starú VHSku kamarát zdigitalizoval. Bohoslovci ako sadia stromčeky, pretože odmietli ísť na dáku oslavu združenia PIT, pán špirituál Žák slúžiaci svätú omšu v seminárskej kaplnke, prednášajúci profesor Jozef Vrablec a naše tváre spred štvrťstoročia. Záber za záberom vyvolávali nové a nové spomienky, výbuchy smiechu, či komentáre. Keď video skončilo, zostali sme v aule. Nevedeli sme sa dorozprávať. Šiel som spať medzi prvými, po pol jednej ráno.

Po raňajkách a svätej omši sme si v aule posadali do kruhu. Každý povedal o sebe pár slov; o tom, čo má za sebou, kde pôsobí, čo ho v kňazstve teší. A boli by sme sedeli neviem dokedy, ale obed už začínal chladnúť.

Keď sme sa rozchádzali a rozísť sa nám nechcelo, kdesi vo vzduchu vyvstala otázka: "Ako to, že nám je spolu tak dobre?" Ktosi odpovedal: "Možno preto, že chceme byť spolu."

O kňazstve, i o tom svojom, som tu na blogu popísal kadečo. I dnes však opäť vidím veci o trochu inak, ako pred rokom, či dvoma. Keď som bol novokňaz a prišli ste za mnou so svojim trápením, mal som pre vás riešenie. Ako roky šli, jednoznačných riešení ubúdalo. "Hlúpnem," hovorieval som. Niekto by to možno nazval dozrievaním. Ktovie. A dnes? Keď za mnou prídete so svojim trápením, mám pre vás príbeh. A spoluúčasť: "Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi!" (Rim 12, 15)

"Boh, ktorý v tebe začal dobré dielo, nech ho aj sám dokončí," povedal mi biskup pri kňazskej vysviacke. Odvtedy uplynulo dvadsať päť rokov. A ja? Vo svojej slabosti, či skôr hriešnosti pokazím, čo môžem. Preto vás teraz prosím, modlite sa za mňa, aby som Bohu dovolil dokončiť ono dobré dielo, ktoré vo mne vtedy začal.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?