Štefan Palkovič

Pri primičnom obede v Kolačíne 25. júna 1989 ma upozornil môj principál d.p.Ladislav Kýška na nenápadného kňaza za stolom so slovami: „Keby si sa k nemu dostal za kaplána, mal by si to vyhraté ...“. Tým kňazom bol Mons. Štefan Palkovič.

Na slová svojho principála som zabudol takmer okamžite. Nastúpil som ako kaplán do Považskej Bystrice a začali pre mňa novokňazské radosti i starosti: náuky, pohreby, sobáše, spovedanie, miništrati, kancelária ... a do toho prišlo úmrtie farára v Horných Kočkovciach, Františka Horského – zrovna na decembrový prvý piatok. Bolo treba ísť spovedať. Keďže som bol na fare najmladší, poslali mňa. 

A v pondelok večer som už stál pred oným nenápadným kňazom s kaplánskym dekrétom pre púchovsku farnosť v rukách. Privítal ma a povedal zhruba: “Viete, po Ferkovej smrti musíme spravovať i Horné Kočkovce. Ja už toľko nevládzem, budete tam chodiť vy. Môžete bývať tu v Púchove na fare, alebo v Kočkovciach.“ Opýtal som sa ho: „Monsignore a čo my radít vy?“ Jeho odpoveď ma ako polročného novokňaza šokovala a ňou si ma získal navždy. (Bežná prax totiž potvrdzuje, že starší kňazi na začiatku nie príliš dôverujú svojim mladým kaplánom. Majú tendenciu ich kontrolovať.) Mne tento starý skúsený patoračný kňaz povedal: „Ja vám radím, choďte do Kočkoviec. A keď budete čokoľvek potrebovať, môžete prísť.“

Jeho ponuku: „ ... môžete prísť ...“ som využíval až do jeho smrti napriek tomu, že som dávno nebol jeho kaplánom. A dodnes tvrdím, že všetko, čo som sa naučil o praktickej každodennej pastorácii viem od neho.

Čím bol pre mňa tento kňaz takým mimoriadnym? Neviem, ako to opísať. Napokon, veď mal aj svoje muchy ... a kto z ľudí ich nemá? Skúsim spomenúť aspoň niekoľko monentov. 

•Neodporúča sa, aby sa kaplán spovedal u svojho farára – pre mňa bol Mons. Palkovič tým najlepším spovedníkom. 
•Kedykoľvek som ku nemu prišiel, počúval čo hovorím. Do poslednej chvíle svojho života sa zaujímal o život v spoločnosti a v Cirkvi, pýtal sa na názor mňa „sopliaka“ a o mojich názoroch diskutoval.
•Kedykoľvek som od neho odišiel, vždy som mal v sebe chuť a silu začínať veci nanovo.

Myslím, že my, jeho kapláni, poznáme príbeh choroby i uzdavenia, ktoré prežil ako mladý kňaz. Poznáme i sľub, ktorý vtedy dal Bohu: púť do Fatimy, púť na hrob Jána XXIII, výchovu kňazov, stavbu kostola zasväteného P.Márii Fatimskej. 
Viem, dnes by sa človek nad takými sľubmi ani nepozastavil. Sú pre kňaza reálne uskutočniteľné. Ale Štefan Palkovič to sľuboval ako invalid na vozíku v časoch tvrdej totality, kedy sa na cestovanie do „kapitalistickej“ cudziny nedalo veľmi myslieť, o stavbe nového kostola ani nehovorím. A keď som bol prítomný na posviacke kostola Panny Márie Fatimskej v Nimnici (vediac, že všetky sľúbené púte už absolvoval) a videl som stáť okolo neho kňazov, ktorých vychoval, plakal som ako malé dieťa. A tak je nimnický kostolík pre mňa dodnes symbolom Božej prozreteľnosti a Mons. Palkovič obrazom kňaza naplno dôverujúceho v Božiu prozreteľnosť. A chýba mi ...