Niekedy v lete roku 1990 sa farníci rozhodli, že staručkú faru pánovi farárovi trošku opravia: vybrali okná a dvere z rámov, obili omietky, namiešali farbu, zapálili plynové letlampy a hor sa do roboty.
Keď to uvideli deti, povedali si: "Musíme pána farára strážiť, aby nám ho v noci niekto neukradol, keď teraz nemá na fare dvere. Maco ho neustráži, veď je ešte len šteniatko!" Tak si na farskom dvore postavili stany a Maco, inak takto v budúcnosti cca 60 kilogramový leonberger vlastným menom Cár z Bánovskej roviny bol rád, že sa má s kým hrať.
Prešiel týždeň. Farníci okrem zrenovovania staručkej fary zrealizovali i ďalšiu šialenosť pochádzajúcu z hlavy ich relatívne mladého administrátora: hudobný festival pomenovaný podľa pesničky kňaza Viktora Zborana Verím Pane. A hoci fara mala už i okná i dvere, na Macovu veľkú radosť zostávali deti i naďalej stanovať vo farskej záhrade.
Nič však netrvá večne, ani to augustové horúce počasie nie. A tak deti zbalili stany a šli sa zavŕtať domov do teplých perín a pripravovať sa na vyučovanie.
Pán farár a Maco však predsa len nezostali celkom sami (rybičky a andulky sa nepočítajú), zostali s nimi bývať aj dvaja stredoškoláci, Majo a Jojo. A tu sa začína náš vnúčatkovský príbeh.
Náš relatívne mladý administrátor si na pár mesiacov odskočil za "veľkú mláku", aby sa trošku podučil, čo za čudo sú to tie masmédiá. Keď sa vrátil, usadil sa kdesi v Bratislave (presnejšie v Lamači) a s kamarátmi vymyslel jedno také mediálne združenie s pracovným názvom anglickým, ktorý mal byť čím skôr nahradený názvom ľúbozvučne slovenským. Dodnes nie je.
Onen Jojo po maturite nastúpil na ZVS (ľudovo na vojenčinu) a po nej sa v takej jednej vysokej škole v Bratislave začal učiť, čo to znamená, keď je niekto inžinier architekt. A keďže Bratislava je len "taki vekši valal", obaja sa bez väčších problémov stretli, hoci nemali mobily.
A čas tiekol ako dobrý Tramín červaný z fľašky do pohára a potom ďalej a náš bývalý relatívne mladý administrátor si začal mordovať hlavu jenzykem polskim a typografiou a obrátenou pyramídou a špirálou mlčania a inými zábavkami patriacimi do kráľovstva mediálnej komunikácie. Medzi spolužiačkami našiel istú ukecanú a primerane drzú Silviu a spýtal sa jej: "Nechcela by si ísť robiť ku mne do redakcie?" A ona na to: "Chcela!" A či veríte a či nie, náš bývalý relatívne mladý administrátor, ktorého budeme odteraz volať už iba Ďuro, Joja so Silviou zoznámil.
Medzitým sa ale udialo toto: hudobný festival pomenovaný podľa pesničky Viktora Zborana Verím Pane sa presťahoval na Oravu do Námestova. To je tam, kde žijú oravci, čo v Bratislave poriadajú Oravský ples. A žili tam i Kajo, Peťo, Anička a Majka s ockom a mamičkou. I nadišiel čas pripínania zelených stužiek. Majka (inak v tom čase spoluorganizátorka festivalu) sa veľmi tešila, že i ona bude takú stužku nosiť. Ibaže mamiča bola vážne chorá a ocko chcel zostať pri nej. Už to vyzeralo, že Majka bude na svojej vlastnej stužkovej sirota. Ona ale na svojej stužkovej sirotou byť nechcela! A tak si ako rodičov pozvala len nedávno zoznámených Joja a Silviu (inak v tom čase tiež spoluorganizátorov festivalu, teda hlavne Jojo).
A keďže onen bývalý relatívne mladý administrátor ... aha, povedali sme si, že ho budeme volať Ďuro. Takže keďže Ďuro má vo zvyku volať každého, čo i len o sekundu mladšieho človeka dieťa moje (i Joja a Silviu), príbeh sa nám uzatvára. Od tých čias Kajo, Peťo, Anička i Majka volajú Ďura dedo a on ich vnúčatká moje.
Tu však príbeh nekončí. Ďuro má i ďalšie vnúčatá, ktoré ho volajú dedo. Ako ku tomu prišlo? To už snáď uhádnete i sami. Jojo a Silvia sa vzali a narodili sa im (zatiaľ) tri deti: Julianka, Sofia a Jakubko. A že prečo i Jakubko nevolá Ďura dedo? Lebo má len necelých päť mesiacov a hovoriť nevie. Venované germe, ktorá ma k napísaniu tohto príbehu vyprovokovala ☺
