Električka číslo 5 ktorou cestujem z Rače do mesta sa už blížila k centru, keď mi o 6:45 h zazvonil mobil: "Ďuro, neprišiel kňaz. Volám mu, ale nedvíha," vyhŕkla vystresovaná vyššie spomenutá kolegyňa Evka. "O 7:05 h budem v telke," upokojoval som ju. V hlave mi cvakali kontakty a nespoľahlivá pamäť odkiaľsi bleskurýchlo vylovila útržky spomienok; telefonoval mi, že nemôže. Sľúbil som, že niekoho zoženiem. Musel ma niekto vyrušiť, keď sme dohovorili a mne to vyšumelo z hlavy.
Vždy hovorievam: "Nevolajte mi. Keď zložím, zabudnem, čo ste chceli. Radšej mi pošlite e-mail, alebo esemesku." Napriek tomu však zvyknem vybaviť aj požiadavku z telefonátu, obzvlášť ak je dôležitá, ako bola táto.
Priamy prenos svätej omše z kaplnky Sedembolestnej Panny Márie v Televízii LUX v ten deň začínal o osem minút neskôr, presne o 7:08 h. V jej úvode som divákom vysvetlil, prečo meškáme a ospravedlnil som sa. Na druhý deň mi prišiel e-mail: "Ďuro, prepáč mi ten včerajšok. Nefunguje mi mobil a zabudol som, že mám u vás svätú omšu." "Ale veď si mi volal, že neprídeš," odpísal som mu. "Ja som ti nevolal." V hlave mi opäť cvakali kontakty a nespoľahlivá pamäť odkiaľsi bleskurýchlo vylovila ďalšie útržky spomienok; volal iný kňaz, týkalo sa to iného dňa, zastupovanie som vybavil.
Pozn. mám taký neurčitý pocit; skôr či neskôr sa opäť ozve mobil, v hlave mi začnú cvakať kontakty a nespoľahlivá pamäť odkiaľsi bleskurýchlo vyloví ďalšie útržky spomienok... Tak či onak - nevolajte, píšte mi.