To dievčatko nemá ani mozog, ani pľúca!

Autor: Juraj Drobný | 24.1.2007 o 22:30 | (upravené 11.8.2011 o 8:39) Karma článku: 13,68 | Prečítané:  12556x

Keď som ju uvidel po prvýkrát, apaticky sedela na dvore. Vtedy som ju ešte nepoznal. Bol čas obeda. Vzal som ju na ruky a odniesol do jedálne. Keďže i tam apaticky sedela, začal som ju kŕmiť. Na lyžičku som nabral trošku ryže. Nič. Ústa zostali pevne zamknuté. „Musíš jej dať mäso“, povedal mi po anglicky jeden z miestnych zamestnancov HOF. Nabral som na lyžičku spolu s ryžou aj kúsok ryby a ústočká sa odomkli. Pokračoval som, kým nezjedla polovicu porcie. Potom som opatrne položil lyžičku do jej misky. Bez mihnutia oka ju schytila do ručičky a svoj obed už dojedla sama.

ČanyČany

„To dievčatko nemá ani mozog, ani pľúca“, povedali o nej miestni kambodžskí lekári. Ako je to s jej mozgom, neviem. Pľúca má zničené tuberkulózou a pečeň jej vypĺňa takmer celú brušnú dutinu. Volá sa Čany a je HIV pozitívna! Stretol som ju pri návšteve projektov House Of Family (HOF – dom rodiny) a House Of Smile (HOS – dom úsmevu) v hlavnom meste Kambodže Phnom Penh.

V skratke: HOF a HOS sú projekty VŠ sv. Alžbety (pozn. opravené 11. augusta 2011), ktoré sú podobne ako projekty v Keni, Sudáne, Etiópii, Ugande a čo ja viem kde ešte, realizáciou sna profesora Vladimíra Krčméryho o pomoci tým najbiednejším v treťom svete. V čase mojej návštevy tvorili slovenskú posádku projektov lekárky Daria a Veronika a sociálnu prácu zabezpečovala Martina.

Ako plynuli dni, zoznamoval som sa postupne s miestnym khmérskym „staffom“ a spoznával ďalšie deti, ktorých je tu asi 60. Naše „deťuše“, ako ich volajú členovia slovenskej posádky. Matai, Mati, Bunheng, Henk, Soklái, Soklienk, Lienk, Samra, Nod, Nieng, Paňa ... sú rovnaké, ako deti kdekoľvek na svete. Vôbec na nich nevidno, že sú HIV pozitívne.

Mimochodom Čany: je síce maličká, ale je to osobnosť. Nenechá so sebou kývať a vie vždy dosiahnuť svoje. Nie je typický maznáčik, ako najmladšia Soklái, ale je miláčikom väčšiny dospelých. Vrátane mňa.

Mal som možnosť vidieť našu posádku pri práci. Zažil som ich pri spoločnom výlete s deťmi na kolotoče a na nábrežie Mekongu na Štedrý deň dopoludnia i pri rozdávaní vianočných darčekov (každému dieťaťu kúpili oblečenie na mieru z vlastných úspor!). V jednom okamihu som si uvedomil: veď ony sa správajú ako mamy! A toto poznanie sa s pribúdajúcimi dňami prehlbovalo.

Pozn. výlet na kolotoče bol pre mňa mimoriadnym zážitkom. Do dvoch 12 miestnych van-ov nielenže naskákali všetky deti, ale zmestili sme sa do nich i my dospelí. Po návrate som nechápal, ako je možné, že okrem pár Bunhengových odrenín sa nikomu nič nestalo a že sme domov doviezli všetky deti!

„Nechápem, čo to napísal doktor do prepúšťacej správy! Keby som to urobila na skúške, letím!“, rozhorčovala sa nad odfĺáknutým stanovením príčiny náhleho opuchu nôh jedného z chalanov Daria. Bol večer a my sme sedeli ako zvyčajne s pohárikom dákeho "pitiva" v hale nášho domčeka. Večer bol vždy časom na posedenie a rozprávanie. Témy rozhovorov sa točili okolo života, okolo projektov Trnavskej univerzity, z ktorých časť poznám i ja. Najčastejšie sa ale točili okolo „deťušiek“: upresňovanie diagnóz, riešenie ich rodinných problémov, výber a nakupovanie darčekov, plánovanie výletov i vymýšľanie „stratégií“, ako donútiť lekárov miestnych nemocníc, aby svoju prácu neflákali. Boli to veľmi príjemné večery.

Dnešná liečba môže HIV pozitívnym deťom predĺžiť život o 8-10 rokov. Nikto však nevie odhadnúť, koľko života má pred sebou Čany. Možno pár mesiacov, možno ani to nie. Z našich detí je na tom asi najhoršie. Veď „nemá mozog, ani pľúca“ ... a pritom stačí s ňou byť pár hodín a človek v nej s úžasom spoznáva nádhernú ľudskú bytosť, ktorá má chuť žiť! Mali by ste ju vidieť, ako sa hrdo nesie v šatočkách s čmeliakmi, ktoré dostala na Vianoce! Keď to vidíte, nedá vám neurobiť všetko, čo je vo vašich silách, aby tých mesiacov jej života bolo čo najviac a aby stáli za to!

Prežil som s našou posádkou a „deťuškami“ 18 dní. Napriek tomu, že časť z nich som preležal s virózou a že ešte ani teraz nie som v poriadku, to boli nádherné dni!

Započul som kdesi poznámku: "Načo tam vôbec chodia, nemajú dosť roboty doma? Veď to celé nemá zmysel!". Až ma zamrazilo, keď som tú vetu počul. S plnou vážnosťou si dovolím tvrdiť, že to, čo Daria, Veronika i Martina v Phnom Penh robia, určite za to stojí!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?