Juraj Drobný
Šiel tam
Ak by bolo možné cestovať, vybrali by ste si ako miesto na dovolneku Irak? Po viac ako roku, čo nikam necestoval, si pápež František vybral za cieľ svojej 33. apoštolskej cesty práve túto krajinu.
Pôvodne ODF (obyčajný dedinský farár), ktorý sa nedopatrením dostal k práci v masmédiách. Zoznam autorových rubrík: Príbehy fotografií, Trochu o mojom kňazstve, Trochu o tom, čo mi napadlo, Trochu aj o viere, Trochu o živote, Trochu o túlaní sa, Trochu o knihách, ktoré mám rá, Trochu o všeličom, Súkromné, Nezaradené
Ak by bolo možné cestovať, vybrali by ste si ako miesto na dovolneku Irak? Po viac ako roku, čo nikam necestoval, si pápež František vybral za cieľ svojej 33. apoštolskej cesty práve túto krajinu.
V dnešnom evanjeliu (21. nedeľa obdobia cez rok, cyklus A) sa Ježiš pýta svojich učeníkov: A za koho ma pokladáte vy?“ Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ (Mt 16, 15-16)
Modelová situácia: spoločenstvo ľudí, do ktorého bytostne patríte, príde o svojho zakladateľa. Ukrižovali ho a pochovali. Museli ste sa na čas vzdialiť, ale teraz ste sa vrátili a hneď ste zasypaní nadšenými zvesťami: On vstal! Žije! Ako by ste na to vy, ľudia 21. storočia, zareagovali?
Pýtal sa prefekt kňazského seminára bohoslovca: Pán bohoslovec, blížia sa diakonské vysviacky. Ste pripravený stať sa diakonom a potom neskôr Kristovým kňazom? Áno, pán prefekt, odpovedá bohoslovec sebavedomo. Vraj ste mali v minulosti problémy s vierou v reinkarnáciu, pokračuje prefekt v dialógu. No áno, ale to už je dávno, to som bol ešte tráva.
Jednu z odpovedí mi ponúka úryvok z dišputy medzi Filozofom (Konštantínom) a Agarénmi (Arabmi), ako ho máme zaznamenaný v Živote Konštantína Cyrila. Aj keď samotný Konštantín - Cyril by bol asi prekvapený, keby zistil, čo mi napadlo pri čítaní onoho úryvku.
Určite poznáte ten príbeh z evanjelia, v ktorom je Jozef postavený pred rozhodnutie, ako ďalej; snúbenka čaká dieťatko a on je v tom nevinne. Ten príbeh milujem, aj keď možno z iného dôvodu, než by ste čakali.
Keď chcel Ježiš priblížiť svojim najbližším, prečo ho Otec poslal, povedal: "Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život." (Jn 3,16) A ja som si povedal, žeby mohlo byť celkom zaujímavé pozrieť sa, ako na neho reagovali jeho súčasníci. Čo robili, keď ich vyzýval k pokániu a upozorňoval na hriechy, alebo keď korigoval ich chápanie Božieho zjavenia. Hádajte, čo som našiel? Vlastne ani hádať nemusíte, stačí keď budete pokračovať v čítaní.
V úryvku evanjelia, ktorý sme včera čítali (streda v 21. týždni), zneli veľmi tvrdé Ježišove slová: "Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo sa podobáte obieleným hrobom, ktoré zvonka vyzerajú pekne, ale vnútri sú plné mŕtvolných kostí a všelijakej nečistoty! Tak sa aj vy navonok zdáte ľuďom spravodliví, no vnútri ste plní pokrytectva a neprávosti." (Mt 23, 27-28) "Koľko nenávisti muselo byť v Kristovi, keď čosi také vyslovil," mohlo by niekomu napadnúť. Nenávisti? Nemyslím.
O pár chvíľ dopijem kávu a pôjdem. S úderom pätnástej vstúpia do kostola. Budú nádherní. On v obleku, sprevádzaný maminou. Ona, celá v bielom (predpokladám), vedená otcom. Včera večer sme si spolu všetko prešli, dnes už to bude naozaj. Rozmýšľam, čo im povedať. Možno len pár slov z Biblie.
Nedeľné ráno. Zo svojej izby na fare v Rači kontrolujem vysielanie, dopĺňam aktuality na našom webe i na fb. Otváram breviár. Prvé čítanie z Druhej knihy Samuelovej hovorí o kráľovi Dávidovi a prorokovi Nátanovi.
Túlali sme sa po Assisi. Bolo nádherne. Vyšiel som z Baziliky svätého Františka a dal som si zmrzlinu. Popri lízaní čokoládovej, jahodovej a čo ja viem ešte akej, som sa započúval do akéhosi rozprávania. A vtedy mi svitlo.
"Koho hľadáte?" (Jn 18, 4) pýta sa Ježiš vojakov v Getsemanskej záhrade. "Ježiša Nazaretského," (Jn 18, 5) odpovedajú. Odpoveď je to v princípe dobrá, lebo veď je dobré hľadať Ježiša Nazaretského. Vo vzduch však visí otázka druhá: "Prečo ma hľadáte?" Túto otázku však Ježiš vojakom nepoložil. Odpoveď na ňu bola viac ako evidentná. Otázka však visí vo vzduchu dodnes. A ak sa počítam k tým, ktorí hľadajú Ježiša Krista, moja úprimná odpoveď na ňu môže vypovedať o mnohom... Požehnaný čas Veľkonočných sviatkov, priatelia. Christos voskrese!
Chvíľu som uvažoval a dospel som k nasledujúcemu záveru: či sa naštvem, alebo usmejem, to záleží od môjho rozhodnutia. Tak nám všetkým prajem, nech je rok 2013 plný rozhodnutí usmiať sa a nech je každý z nás niekým milovaný. A milosť nášho Pána Ježiša Krista, láska Boha Otca i spoločenstvo Ducha Svätého nech je s nami všetkými.
Ak chcem mať istotu, musím si otvoriť kalendár i napriek tomu, že to nebolo až tak dávno. Alebo bolo? Kde je hranica, za ktorou už je dávno? Sú to tri mesiace, desať rokov, dvetisíc? Udalosť, ktorú si chcem pripomenúť fotografiami, mala začiatky dva. Oba sa v mojom subjektívnom vnímaní odohrali dávno. Ten prvý niekedy štyri až sedem rokov pred naším letopočtom. A ten druhý? Kalendár hovorí, že 25. septembra 2012.
Keď niektorí hovorili o chráme, že je vyzdobený krásnymi kameňmi a pamätnými darmi, Ježiš povedal: „Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené.“ Oni sa ho opýtali: „Učiteľ, kedy to bude a aké bude znamenie, keď sa to začne diať?“ Tento text evanjelia podľa Lukáša (Lk 21, 5-7) sme čítali v katolíckych kostoloch v utorok po slávnosti Krista Kráľa. On odpovedal: „Dajte si pozor a buďte pripravení, lebo neuplynie 40 rokov, kým sa to všetko nestane.“ A naozaj. V roku 70 po Kristovi cisár Vespazián zrovnal Jeruzalem so zemou. Už počujem vaše výhrady: "Lukášovo evanjelium vzniklo až po Vespaziánovom víťazstve a tak nebol problém dať do textu tú číslovku a tváriť sa, ako sa ono proroctvo presne vyplnilo." Na to vám odpoviem, že bol. A veľký.
Ak teraz poviem, že Ježiš v evanjeliách nie je iba ohlasovateľom Božej dobroty, ale že vie byť i poriadne prísny, nepoviem nič nové. Niektoré z jeho tvrdých vyjadrení zatínajú do živého, iné akoby sa ma ani netýkali. Napríklad ono známe rozprávanie o boháčovi, ktorý dal zrúcať sýpky a postaviť nové, aby mal kam uložiť svoje bohatstvo. Lebo veď akýže majetok mám ja?
V časoch svätého Augustína bola kresťanská teológia v plienkach. Museli prejsť stáročia, aby sa sformovala do dnešnej podoby. Preto si myslím, že pozerať sa na niektoré izolované Augustínove výroky pod zorným uhlom súčasného poznania, by bolo tak trochu nefér. Navyše Augustínovi sa nedá uprieť celoživotná úprimná túžba po poznaní Pravdy.
Počuli ste ma rozprávať o viere? Nemyslím pri svätej omši, alebo na blogu. Počuli ste ma rozprávať o viere v priateľskom rozhovore? Napríklad pri stretnutí blogerov na ranči Nádej, či počas grilovačky na farskom dvore v Lamači? Pravdepodobne nie. Skôr ste ma počuli rozprávať o dobrom víne, či o ľuďoch, ktorých mám rád.
"My, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva...", tak znie prvých pár slov Preambuly Ústavy Slovenskej republiky. Cestou do Námestova (na 22. ročník hudobného festivalu Verím Pane) som si pustil audioknihu, dvoj-cédečko Zo života solúnskych bratov. Počas počúvania sa mi vynárali príbehy a pravdy dávno zabudnuté a s nimi otázka; vieme, čo sa za oným cyrilo-metodským duchovným dedičstvom skrýva?
Saleziáni v Námestove organizovali žiacky futbalový turnaj a mňa pozvali, aby som im odslúžiť svätú omšu. Počas kázne som sa spýtal: "Poznáte slogan - nie je dôležité..." "...zvíťaziť, ale zúčastniť sa!" doplnili ma chalani zborovo. "A je to pravda? Lebo ja si myslím, že dôležité je zvíťaziť!" Evidentne som ich svojim tvrdením zaskočil. Pozn. viem, že onen slogan znie tak, ako ho odrecitovali účastníci turnaja a myslím si, že ho chápem. Nemáte však aj vy občas pocit, že sa z neho občas stáva mantra vedúca k rezignácii?